Na komunálnej politickej kampani najviac zarobili globálni hráči

Autor: Mária Urlandová | 9.11.2018 o 8:35 | (upravené 10.11.2018 o 12:40) Karma článku: 1,75 | Prečítané:  642x

Komu vyhovuje že sa politická kampaň presunula do online prostredia? Tým, ktorí vedia, že na internete je všetko dovolené. Menej sa to páčilo tým, ktorí zažili ponižovanie a osočovanie. A ešte to globálnym médiám aj zaplatili.

Voliči sú dezorientovaní a zhnusení, a politici by chceli regulovať internet. Kto a čím spôsobil, že posledná komunálna kampaň bola taká surová?

Niečo sa dozviete, alebo pouvažujme spolu.

Na rozdiel od minulosti, kedy kampaň prebiehala cez tradičné médiá a reklamné nosiče, dnes sa „kampaňuje“ najmä cez tzv. nové médiá. Pod týmto pojmom sa myslia rôzne mediálne technológie ako internet, web, a služby ako Google, Youtube, Facebook, Instagram, Twitter atď.

Jeden by povedal, že nové média sú dokonalejšie, modernejšie a kandidáti predsa chceli ukázať, že technológiám rozumejú. Sme predsa v dobe, keď o úspechu rozhodujú kliky a lajky.

Digitálne agentúry nás denne poúčajú o tom, aký je dôležitý content marketing, native ads a video.
(Paradoxne, všetko sú to trendy, ktoré úžasne nahrávajú práve tradičným médiám, ale o tom inokedy.)

V móde je "digitál", a akoby tradičné média neboli dosť „digitálne". Ale veď na internete sú všetky médiá: noviny, rozhlas aj TV.
A okrem toho majú aj profesionálne redakcie a nesú zodpovednosť za svoj obsah.

Druhý by povedal, že výhodou „nových“ médií je, že sú zadarmo. Sú to voľné alebo získané médiá: zadarmo čítate, sám sebe ste vydavateľom a zadarmo klebetíte.
Výhodou takejto komunikácie je interaktivita, kandidát sa dozvie čo si ňom myslia v jeho skupine priateľov, alebo si prečíta reakcie na svoj blog.

Ale ak už chcete širšie publikum a tisíce lajkov – distribúcia už nie je zadarmo. Čo už na tom, že vám klikali ro-boti, možno aj čínske deti.
A o internetovom ad frau (podvodná reklama) sa v našich končinách ešte veľa nehovorí.

Moja úvaha je, že za stav, že politické kampane posledných rokov sú také špinavé, môžu samotní politici.

Zákonom obmedzili politickú kampaň v tradičných médiách, práve tých médií, ktoré môžu kontrolovať a sankcionovať a vyhnali kandidátov kampaňovať do online prostredia, ktoré je takmer neregulovateľné.
K zákonu 181/2014 Zb.z. o volebnej kampani sa zmienim na konci tohto článku.


Môžu za to národní politici, ktorí schválili zákon, ale trochu aj tí komunálni, pretože sa nechali vtiahnuť do tejto šialenej hry. Alebo to chceli iba hrať na ľahko manipulovateľnú masu závislých od FB? (Veď oni už presvedčia babičku koho treba voliť.)

Ako vyzerala posledná komunálna kampaň z hľadiska médií?

Na internete sa môže všetko
Aj to bol jeden z motívov, prečo sa kampaňovalo hlavne na internete. Kameň úrazu je, že protikandidát mohol internet neférovo využiť.

Každý, kto ide do politiky by mal zniesť verejnú kritiku, mal s tým počítať, hovoríme si cynicky.
Čo sa udialo, to bolo podlé.

Miesto reklamnej kampane (chválim sa a presviedčam iných), kandidáti sa museli brániť osočovaniu, klamstvám a verejnému ponižovaniu.

Niektorí chytrí politickí marketéri si totiž vymysleli nové ciele: miesto uvádzania nových značiek, demonštrácie výhod produktu, alebo udržania si klienta, zvolili zmenu vnímania značky, zmenu správania sa ľudí, a to dosť neférovým spôsobom.
Na to bolo treba odísť zo zóny komfortu a nájsť si vhodnú platformu. Takou predsa internet je – a na internete sa môže všetko.
(A o tom, že politici pripisujú sociálnym sieťam až posvätný význam svedčí fakt, že ich neprimerane financujú z verejných zdrojov. Ale, aj o tom inokedy.)

Megaprodukcia blogov v známych denníkoch
Bolo niekedy také množstvo politických autorských blogov v denníkoch masmédií, ako teraz?
Myslím že nie, a to som sledovala iba Bratislavu. Len DenníkN ich mal každý deň niekoľko.
Každý si písal - čo chcel.

Bolo by to v poriadku, keby sa tam iba chválili, ale blogy ohovárali, hoci bez vulgarizmov, a niekedy iba medzi riadkami.
(Tu niektorí politickí marketéri akosi pozabudli, že tento rok je trendom content marketing a teda „obsah je kráľ“.)

Mnohí kandidáti sa ani nesnažili o objektivitu a nestrannosť, ktorá má byť vlastná novinovým článkom. Vydavatelia síce upozorňujú na to, že blogy nie sú redakčným obsahom, ale na redakčný obsah sa to podobá.
To sa dá ľahko zneužiť v politickom marketingu, lebo človek si zvykol novinám veriť
.

Tie blogy, po uverejnení na sociálnych sieťach, zdieľali a lajkovali ako „sponzorované príspevky“. Predpokladám, že to boli práve kandidáti, ktorí šírenie blogov financovali.

Sociálna sieť Facebook
Vari tu nemusím googliť tú správnu definíciu, ja jednú mám: FB je megaklebetáreň.
Blogovalo a postovalo sa na FB, aj iných sieťach. A to dennodenne 24 hodín.


O špecifickom obsahu sa netreba zmieňovať, neexistuje sila ktorá by kampani, antikampani a iným neetickým praktikám zabránila.
(Človek je tvor vynaliezavý a vždy dokáže "obabrať" blbý softvér - veď ho sám vymyslel.)

Akurát tie vyššie spomínané články - blogy v mienkotvorných novinách, pôsobili akosi profesionálnejšie.
Darmo, tradičné médiá sú dôveryhodnejšie a mali by aj ostať.

Príspevky boli tiež vo veľkej miere  „sponzorované príspevky“, a teda niekto to zaplatil.

Začalo sa otvorene hovoriť aj o falošných účtoch a falošných diskutéroch na FB. Ak má niekto 100 falošných účtov, pochybujem, že by ich stihol obslúžiť sám, popri ostatných povinnostiach.

Na tomto zavádzaní sa podieľajú dokonca aj profesionálne PR agentúry.
Prečítať si tom môžete aj tu:

Platení diskutéri na webe? Strany zatĺkajú
O tom, že to nie je ojedinelá prax, svedčí aj fakt, že niektoré renomované agentúry sa od takéhoto konania verejne dištancujú.

Platiť si lajky na FB je také trápne, ako kupovať si lásku.

Reklamné bannery
Poctivo zaplatený reklamný banner sa netvári ako niečo iné, nezavádza. Tie, ktoré som videla, boli presvedčivejšie ako jedovatý blog.
(Bola to pripomínacia kampaň už známej osobnosti kandidáta na primátora Bratislavy.)

Digitálni marketéri už pripúšťajú „bannerovú slepotu“, ale o digitálnom „ad frau“ už menej hovoria. Ale o to viacej zarobil Google, či agentúra.

Influenceri
Tu nemám na mysli iba tých falošných z juhovýchodnej Ázie, ale tých originálnych z mäsa a kostí, ktorí sa hemžili na sociálnych sieťach v prospech kandidátov na primátora a starostov.

Nepredpokladám že známi umelci by si nechali platiť za kliky, lajky a zdieľanie. V prípade rodinných príslušníkov kandidáta je to dokonca celkom milé – lebo to už samo osebe malo nálepku „politická reklama“.

Zle bude, ak to v budúcnosti nadobudne väčšie rozmery. Potom si už influenceri nechajú za „lásku“ platiť.

Tiež veľmi rozpačito pôsobí, ak kandidáta odporúča známy novinár. Niekto, kto by mal ostať od politiky nezávislý. (O tom podrobnejšie tiež neskôr.)

Video a živé video
Dnes už každý vie urobiť video aj na mobil a v kampani sa to hojne využívalo. Čo tam po kvalite!
Pred 4.rokmi bol pre mnohých pohyblivý obrázok možný, iba ak ho pozvali do televízie.

V tejto kampani investoval do kreatívnych spotov asi iba jeden kandidát na primátora Bratislavy. Niektoré vyzerajú pekne a profesionálne.

Škoda že ich mohol šíriť iba v online prostredí, kde treba už spomínaným globálnym gigantom platiť. Alebo sa z toho stali virálne videá na youtube?

Človek by očakával, že práve kandidát z televízneho prostredia bude žiariť videami, ale načo aj? Ten veľmi dobre pozná silu televíznej reklamy. Vie že nestačí iba vyrobiť, ale hlavne masovo šíriť relevantnému publiku.
Keďže televízna reklama bola zakázaná, nerobil si extra starosti s videom.


Zaujímalo by ma, koľko z tých videní na youtube boli  voliči z Bratislavy a koľkí z nich boli Číňania.


Ako to prebiehalo v online prostredí?

Všetci komunálni kandidáti poctivo písali a zdieľali. Ich kampaňovanie podľa kvantity príspevkov vyzeralo tak, že nič iné nerobia len píšu blogy, statusy a odpovede do diskusií.
Ale oni boli zároveň aj v meste medzi ľuďmi, na akciách, pripravovali sa na televízne diskusie, dorábali svoje volebné programy, web stránky a väčšina z nich chodila aj do práce.

Alebo si na správu FB stránky a písanie blogov najímali profesionálov?

A tak platili, platili a platili...

Komu? Facebook Ireland Dublin, Google, Youtube a agentúram ktoré to sprostredkovali. Platili globálnym hráčom, ale rozpočty mohli minúť aj na Slovensku. Škoda!

Tradičné prostredie

Aby som bola objektívna, kandidátom ostalo aj niekoľko tradičných spôsobov vedenia kampane.

Články v lokálnych novinách
O tie bola bitka, pretože kandidáti vedia akú dôveryhodnosť majú lokálne médiá. Čítajú ich v každej domácnosti a všimnú si aj mileniáni, hoci pri škrabaní zemiakov. Kandidáti si v nich mohli objednať inzerciu, ktorá bola povinne označená.

Ďalej to boli letáky. Boli aj vydavatelia pamfletov ktorých  kandidáti osobne chytali a odovzdávali polícií. 

Vonkajšia reklama
Tá iste vzala kandidátom podstatnú časť rozpočtov na politickú reklamu. Niektorí kandidáti bilbordy odmietali z princípu, aby neprispievali k vizuálnemu smogu, iní si nemohli dovoliť také drahé médium.

Je teraz otázne, aký bol z toho efekt,  že sa podstatná časť kampane preniesla do prostredia plného fake news a dezinformácií, kde nie je regulácia a zrejme ani tak rýchlo nebude.

A na záver moja odpoveď na otázku, kto asi presunul politickú kampaň do online prostredia.

Je to zákon 181/2014 Z.z. z 29. mája 2014 o volebnej kampani
Tu je zákon o volebnej kampani

Podľa tohto zákona totiž v komunálnych voľbách, vysielanie politickej reklamy pre elektronické média: rozhlas a televízia je zakázané.

Zároveň samotný zákon o vysielaní a retransmisií upravuje výnimku zo všeobecného zákazu vysielania politickej reklamy pre vysielanie politickej reklamy prostredníctvom internetu. 
Tu je výklad Rady pre vysielanie a retransmisiu

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Najsilnejší primátori budú v Bratislave a vo východoslovenských metropolách

Smeru najbližšia zostane Banská Bystrica, kde sú aj medzi nezávislými nominanti tejto strany

KULTÚRA

Zomrel autor známych komiksov Stan Lee

Lee bol autorom mnohých komiksových superhrdinov.

DOMOV

Profesor Hvorecký: Dekan plagiátor je svedectvom úpadku akademickej obce

Školy nemajú pri plagiátoch veľa možností.


Už ste čítali?